Dážď

V Prahe prší. Vlastne nie, v Prahe leje. Chodníky sú mokré, hlina mi zašpinila topánky a obloha má šedivý farbu. Mám chuť sa odtrepať niekam ďaleko. Tam, kde sa stavajú domy v lese priamo zo stromov. V kraji, kde veria na škriatkov a kde sa usmievajú. Milujem usmievavých ľudí, ktorí majú mak na zuboch, keď sa smeju. Milujem jamky, keď sa dievčatá smejú a milujem aj vôňu hrianok s cesnakom.    

Trochu mám chuť na písmena od človeka, ktorému hovorili Goefrey Chaucer. To, ako tí ľudia putovali z Londýna do Canterbury. Tam som inak miloval slovné spojenie, „kiežby Pánboh požehnal mojej duši tak ako mi ideš ty na nervy.“A tak si vezmime ruksaky a poďme sa zatúlať do takého lesa. Krásne sedíme v komôrke, celou miestnosťou cítiť maslo, cesnak a čerstvé hrianky robené ešte na platni.

V miestnosti je kachľová pec, do ktorej sa rúcajú polená. Vonku hrozne leje, dážď klope na obloky i strechu. Sedíme v miestnosti a všetci sa o voľačom bavíme, trebárs o Grónsku. Rozprávame si príbehy. Kedysi žil v Dánsku študent medicíny, volal sa Peter Freuchen. Odišiel do Grónska a tam si postavil chatu. Začali mu tam chodievať vlci a on na to, aby ich odohnal, mal znamenitý recept. „Kedysi som sa pokúšal spievať a ľudia utekali.“ a tak sa rozhodol spievať aj pri vlkoch a ono sa to osvedčilo. Vlci sa už neobjavili.

Takéto predstavy nás ťahajú do postele. Teším sa, ráno ma budú čakať hrianky, cesnak a černicová káva. (Pokiaľ mi ju niekto nevypil.)