1. října 2013
Mušt
Vždy, keď na to príde, predstavím si zámok. Zámok plný strašidiel, duchovi, rytierov v brnení a dámy, ktoré sa prezliekajú do šiat. Osobne si myslím, že podaktoré dámy v šatách vyžarujú kúzla, vďaka ktorým som sa stal čarodejníkom.
Čo by bol zámok bez obrovskej záhrady? Ja myslím, že na záhradách je to kúzlo detstva, ktoré sa s nami tiahne celý život. Tak ako sa dievčatá vodia do prírody, tak sa v priestoroch záhrad človek cítiť najbezpečnejšie a najkrajšie. Aspoň tak mi to výjde z toho svojho pozorovania života. Sú tam obrovské sady višní, orechové stromy, gaštany prinášajúce šťastie a hlavne obrovský sad jabloní.
Jablone ma už poznajú. Od mala som mal vždy túžbu zobrať plecniak a naplniť ho jablkami. Jablká sa mi ponúkajú ako dámy radi ponúkajú svoje čarovné úsmevy.
Vráťme sa k tej zámockej záhrade. Túžim po stretnutí ľudí, ktorí sa navzájom poznáme a vieme sa pred sebou odviazať. Kráčali by sme po sade, trhali jablká a rozprávali si príhody. Smiali by sme sa. Milujem smiech, usmievať sa, ale aj to, keď sa na mňa druhí usmievajú. Zbierali by sme jablká do večera a potom by sme z toho spravili mušt. Ja neviem prečo, ale tým, že začal október, ja mám hroznú chuť na mušt.
Potom by sme sa vrátili do zámku, pili mušt, hrali scrabble a zhovárali sa. V kozube by horel oheň a vonku by mohla šantiť fujavica. Jablká už budú zachránené a stromy sa potešia, lebo ich vietor učeše.
Martin Šuraba
Záhradník
Každý víkend si opravoval bicykel. Ráno vstal, vzal olej a mastil reťaz. Fúkal gumy, čistil rám a jeho bicykel bol vždy ako tomu on hovorieval, vo forme. Mal veľmi krehkú ženu s obrovskými očami a tým najrozkošnejším úsmevom na svete. Bol záhradníkom v kráľovskej záhrade.
Martin Šuraba
Bojovný Ján a roket science
Už dopredu upozorňujem, že to je sci-fi. V reálnom svete sa taká osoba nemôže vyskytovať, životné príbehy sú však rôzne. Ak niekde nájdete také rocket science guru, prosím, dajte mu prečítať tieto riadky, ja mám siahodlhé kontakty do NASA a bola by obrovská nehoráznosť, keby taký človek nepomohol vede. Veru, veda je to slovo, kde to začalo.
Martin Šuraba
O okrúhlom stole
Rád sa prechádzal po opadanom lístí. Miloval červené stromy, hmlu, zelenú trávu a mokré topánky od rosy. Keď bol malý chlapec, našiel kdesi v lese opustenú jaskyňu. Nikdy do nej nevošiel, lebo sa bál. A ako to už na svete chodí, ak sa niečoho bojíme, vymyslíme si príbehy, aby sme si to ešte nejako potvrdili. V tom čase ešte nepoznal hrozby dnešného sveta. Bál sa duchov, príšer, strašidiel a iných ohavných bytostí. A tak k tej jaskyni prestal chodievať. Tak sa zoznámil s tajomným svetom a začal si pestovať fantáziu.
Martin Šuraba
Orechy
Ona bola svetrová, on košeľový. Keď sa spoznali, túlavali sa v zasneženom meste. Doniesol cukríky, ktoré ona zbožňovala a ponúkol ju. Bol šikovný, nechcel ju chytiť za ruku len tak.. Zbožňovala jeho komplimenty a aj to, ako ju vedel pohladkať po vlasoch. Vravieval, že ženy milujú dotyky a vlasy sa najlepšie dotýkajú. Samozrejme až po zadku.
Martin Šuraba
Keď zožltli stromy
Od mala neznášal slivky. Keď mal sedem rokov, skoro sa zahrdúsil kôstkou a odvtedy ich nejedol. Mal brčkavé vlasy, miloval ošarpané topánky a rád pozoroval vlaky. Veru vlaky, to bolo jeho. Vždy po škole sa vytrepal na vŕšok, ba aj na kopec a pozeral na vlaky.
Martin Šuraba
Sýty dym kávy
Stromy sa farbia do ľudí. Túžim po zoznamovaní sa so stromami. Čím ďalej, tým viac ma to ťahá zobrať fotoaparát a dokumentovať stromy. Oni nám radi odhaľujú svoje príbehy. Škoda, že nie sme škriatkovia a nepozeráme sa na stromy ich očami. Isto by sme chodievali až dole ku koreňom a rozprávali sa do nocí o tom najtajomnejšom strome. Poznáme ho všetci pod názvom Yggdrasil.
Martin Šuraba
Synnøve Solbakken
Zubaté slnko ma dnes pošteklilo. Bolo to cestou domov z práce a ja som v tom momente pozrel zrakom na diela nórskeho spisovateľa, ktorého ľudia nazývajú dodnes Bjørnstjerne Bjørnson. Moje oči sa usmiali, pretože som videl nórsky nadpis Synnøve Solbakken. Existuje niekoľko vecí, ktoré mi vedia rozveseliť náladu a Synnøve je jednou z nich. Je to jedna z najkrajších žien, ktoré som mal tú česť vďaka knihe spoznať.
Martin Šuraba
Skala dračieho vyhasnutia
Nikto nevie kedy sa narodil, kam chodieval do školy a koľko mal súrodencov. Každý ho poznal ako čarodejníka, ktorý sa kamarátil s vílami, škriatkami, obrami a drakmi. Veril tej prastarej tradície, že tak ako má rytier svoj paloš, čarodejník má svojho draka. Nikto okolo neho nechápal prečo miluje zelenú farbu. Ale on vyrastal v kraji Zeleného draka.
Martin Šuraba
Jízdenky, prosím
Keby som mal písať rozprávku pre deti, tak jedine o vlakoch. Trošku sa pohrajte s fantáziou. Predstavujte si vagóny, lokomotívu a celé prostredie cesty vlakom. Niekto myslí na letné lúky, iný na listnaté stromy, voľakto si predstavuje zasnežené koľajnice.
Martin Šuraba
Vlaky na Šumave
Prebúdza ma karamelová káva a pohľad na zelenú trávu. Hľadím na koľajnice a stromy, vlak už čo nevidieť prejde. Opäť nové tváre, pohľad a ľudia. Občas v ňom zazriem pána v klobúku ako ide poľovať. Inokedy sympatickú dievčinu, ktorá sa usmieva a inokedy dvoch ľudí ako sa držia za ruky a idú na huby. Držať niekoho za ruku je ako zasadiť strom do zeme a neničiť mu korene.
Martin Šuraba
Dážď
V Prahe prší. Vlastne nie, v Prahe leje. Chodníky sú mokré, hlina mi zašpinila topánky a obloha má šedivý farbu. Mám chuť sa odtrepať niekam ďaleko. Tam, kde sa stavajú domy v lese priamo zo stromov. V kraji, kde veria na škriatkov a kde sa usmievajú. Milujem usmievavých ľudí, ktorí majú mak na zuboch, keď sa smeju. Milujem jamky, keď sa dievčatá smejú a milujem aj vôňu hrianok s cesnakom.
Martin Šuraba
O Remarqueovi a Lisabone
Mal som 18 rokov a kráčal do knižnice. Bolo potrebné zohnať „Na západe nič nové“ a ja som si naivne myslel, že to tam budú mať. Isteže mali asi 20 výtlačkov, ale nebol som jediný, kto to čítal v tom čase. Hľadal som a hľadal, ale nenašiel. Tak som sa dopátral ku knihe „Noc v Lisabone“. Sám vlastne netuším prečo som si ju vzal do rúk.
Martin Šuraba
Knihy o lese
Snívalo sa mi, že som vystúpil z vlaku. Vôkol mňa boli stromy, mravenisko a slnečné lúče. Takisto milujete v lese tie pocity, keď je všade tma a predsa svetlo? Keď na vás nesvieti slnko, ale pomedzi stromy si nájde cestu a nenechá vás blúdiť v tme? Niekde v lese je vidieť chaty alebo iné príbytky. Neviem o tom, žeby v tých lesných domcoch voľakto býval. Áno, chodia doň ľudia na víkendy, sviatky a tak. Ale už sa z tých lesných príbytkov nedvíha dym do nebies. Už sa z nich ľudia nepozerajú von oblokom. Šarvanci i dievčence nekontrolujú počasie podľa obľúbeného stromu, aby sa mohli ísť hrať von. Nemám prehľad v súčasnej literatúre, ale viem, že kedysi sa o takých ľuďoch písali knihy. A nemám na mysli iba Daga a Terezu. Poďme sa o tejto téme pozhovárať, možno mi aj pomôžete, čo hľadám.
Martin Šuraba
Hmla a Sherlock Holmes
Ráno som šiel do práce a bolo hmlisto. Dostal som chuť zobrať si Sherlocka Holmesa do ruky a listovať v ňom. Chýba mi jeho uštipačnosť a ten spôsob posmievania sa ľuďom, ktorí sa hrajú na bohov. Poznáte ich, takí, ktorí sú majstri sveta a cítia potrebu vám neustále dokazovať akí ste hlúpi a akí sú oni skvelí. Drahé legendy, verte mi, ste super. Faktom toho, akí ste úžasní, je ten obrovský záujem o vaše nadpozemské vlastnosti. Ale vráťme sa na Baker Street.
Martin Šuraba
Obraz jesene
Keby som bol maliar, nakreslil by som strom. Pod ním muža vo flanelovej košeli s kúskom tabaku a knižkou. Kniha o jablkovom mušte a orechovom koláči. Mal by pričarbané Manchestrove nohavice a také malé dvere na strome, čo by bol jeho domov. Áno, uhádli ste, je to škriatok.
Martin Šuraba
Budeme recenzovať poviedky?
Dnes som išiel do obchodu a nad niečím som premýšľal. Všetci radi čítame knihy, hrabeme sa v nich. Milujeme spôsob sa o nich zhovárať. Chodíme na miesta, kde boli naši obľúbení hrdinovia (napríklad tento rok som bol V Lisabone pri rieke Tejo a tam sa začína jedna moja obľúbená knižka.). Navštevujeme rodné domy obľúbených spisovateľov (napríklad Malé Svatoňovice) a myslíme na to ako tam prebiehal ich život. Knihy nám dotvárajú fantáziu a vytvárajú v našej mysli niečo ako farebné myšlienky.
Martin Šuraba
O rytieroch, mytológii a Tolkienovi
Hrával som sa na rytiera ešte ako dieťa. Zobral som voľajaký prút, halúzku a šermoval. Myslím, že sa vo mne zobudila chuť hrať sa na mušketierov a objavila sa vo mne fantázia. Fantázia v zmysle, neustále si niečo vymýšľať, neustále niekoho ohraňovať. Kľakal som si pod stromami, čakal na nejakú princeznú, aby ma povýšila do šľachtického stavu. Ja myslím, že čosi také zažíval nejeden chlapec. Aká radosť vo mne bola, keď som si raz z knižnice doniesol knižku o okrúhlom stole.
Martin Šuraba
Jednorožec
Ranná rosa na zelenej tráve už pomaly upadá. Sedím na koni po vyčerpavajúcej jazde plnej prekvapení. Práve som prišiel do nejakej dediny, kde miestni kosia trávu. Už si nesú hrable a vidly. Asi sa u nich zdržím, mal by som sa vyspať a najesť a halvne okúpať. Takisto kôň potrebuje nejakú starostlivosť. Už mi to hovoril neraz, žeby chcel nejakú stajňu, kde bude so svojimi vernými. Tá predstava nie je zlá. Mať vlastný domov, ženu, čo by mi piekla buchty a s koňom by sme občas chodievali na výlety. Ale také predstavy sú pre čarodejníka, čo uniká pred inkvizíciou hroznou utópiou.
Martin Šuraba
Stromy
Naučil som sa milovať stromy. Majú magickú silu, dodávajú energiu a všetko dokážu vypočuť. Ťažko povedať, v ktorom lese som sa do niech zamiloval. Ako čarodejnícka rodina sme utekali od mesta k mestu a tam nám stromy otvárali srdcia. Časom po nejakom úteku už ani neviem odkiaľ som sa dostal do navštevovaných lesov a známe stromy ma zohriali svojim teplom. Najprv sa so mnou zhovárali pomocou šušťaním listov, časom som stretol ich najvernejších priateľov. Boli to druidi. Tí, ktorí majú hlbokú úctu k stromom.
Martin Šuraba
Rozprávanie čarodejníka
Ani neviem ako som sa dostal k Bájnym tvorom.Chodievali sme tam každý štvrtok po tvarohových šiškách a čerstvom mlieku. Vyučujúci nás vždy zaviedol do miestnosti plnej erbov a zaprášených kníh. Ono to pripomínalo viac bádateľňu ako obyčajnú učebňu na univerzite. Na každej hodine som si nosil pergamen z prasačej kože, čo som čmajzol v miestnej putyke. Namáčal som si husie pero do zeleného atramentu a vždy som zapísal za tri kalamáre. Našiel som si tam kamaráta, ktorému som nosil mlieko z obedu. Bol to kocúr. Ale o tom som nechcel. Chcel som o tom, s kým som sa stretol na Bájnych tvoroch. Boli to draci.
| předchozí | 1 2 3 4 5 6 7 | další |
