O chlapovi, čo sa nevedel biť a o žene, čo nevedela variť

Ani neviem ako som ju spoznal. Tuším, že som šiel z krčmy a sadol si do električky. Dvaja maniaci jej dávali nemravné návrhy a ja som si vtedy začal hlučne fúkať nos. Erotika prišla, keď som skončil na traumatológii a o pár dní na to som od nej dostal kvety. Ako mohla tušiť, že som miloval od detstva biele ruže? Keď som sa vrátil do archívu po niekoľkých dňoch, zašli sme na zmrzlinu.

Sedeli sme na zmrzline, ona bola lepkavá a ja od ružu. Pýtala sa ma pobaveným hlasom, „Veru, vyzeráš lepšie ako po našom prvom stretnutí, čo ti tie godzily rozbili hubu.“ Ja som si počkal, keď bude najviac zmrzliny v gambe, riekol som strhujúcim hlasom. „Používam Tiret! Tres in tiempos sebum.“ Ona sa zasmiala tak, že zmrzlina sa na jej šatách vnímala ako krásny ornament. (Inak, to, že to je latinsky, to ešte neznamená, že to je dobre. Ja som v tom čase vedel po latinsky asi tak veľa ako opravovať radiátory.)

Netrvalo dlho a dokázal som jej vyzliecť tie šaty aj bez zmrzliny. Hrozne sme sa smiali, utekali po výletoch a blbli. Pamätám si ako sme sa dotrepali spolu do Tábora a prepili všetky peniaze na malinovkách. Ešte teraz ma bolí brucho z toho. Alebo, keď sme išli v Drážďanoch na čierno a behali tak ďaleko, že sme skoro spadli do Labe.

Chodievala ma čakať do archívu a asi aj vďaka nej som už nemal na stole toľko káblov. Vždy chodila s inou vôňou, milovala prechádzky pri Vltave a bola to jediná žena s ktorou som kedy kŕmil kačky.

Ja vlastne neviem ako sme začali spolu bývať. Boli to krásne veci, keď sme začali raňajkovať vianočku a pili k tomu meltu. Nikdy sme sa ráno nehádali kvôli kúpeľni, lebo sme do sprchy šli zväčša spolu. Občas som chodil domov okolo ružového sadu. Ale vždy, keď som jej tu burinu chcel opatriť, dačo sa stalo. Buď som dostal od tŕňou neuveriteľnú pamiatku, alebo majiteľ vykrikoval so vzduchovkou čosi o druhom svete. Ja vám neviem, ale byť zamilovaný, to je ako vojenská výprava.

Jedného dňa som šiel domov okolo domu, kde rástol obrovský záhon tulipánov. Keďže od čias, čo som čítal posledného romantika, som sa rozhodol, že žene kvety kupovať nebudem. Tulipány vedeli, že padnú za vlasť, ale to sa zrejme nepáčilo majiteľovi. To ešte netušil s akým chlapom budú tulipány bojovať. On si na tie tulipány zaopatril obrovského psa. Psisko bolo hrozne agresívne a rozčúlené. Vždy, keď som prišiel vôkol toho domu, pes pribehol a rumázgal akoby som mu dačo urobil. Ja neviem, ale ten pes mal veľmi gestapácke sklony. I preto som mu fľochol pohľad do jeho nežných, červených očú a riekol otcovsky: „Havko, prečo brešeš? To dostaneš isto nejaký infarkt!“ Mal som veľmi priaznivé účinky na jeho kardiovaskulárny systém.

Raz som vstal v noci, keď spala. Vybral som zo špajze obrovský kus mäsa. Hodil som cez kapuru kúsok mäsa a preskočil vráta. Už vtedy som si roztrhol tie rifle, ktoré som dostal na výročie. Chytro som utekal k tulipánom, kým pes mľaskavo hltal a hrýzal tú dobrotu, čo som kúpil v rádioamatérovi. Keď som došiel k tým tulipánom, hneď som nejaký odtrhol. Ibaže pršalo, kĺzalo sa a ja som veľmi divoko utekal. Romanika celej príhody prišla, keď sa havko poriadne nadžgal a začal štekať. Nechápem ako som preskočil plot, div som si nerozbil hubu. Domov som dorazil, keď už svitalo. Otvoril som dvere vchodu, začul som ju v kuchyni. Prišiel som tam s roztrhanými nohavicami, z polovice rozbitá huba, voda mi stekala po celom tele a ja som vyzeral ako inzerát na smrť. „To som v noci bola taká divoká?“ Opýtala sa pobavene. „Zavri si oči!“ Víťazoslavne som zvolal. I zavrela si oči a ja som myslel, že ma raní mŕtvica. Havko si nielenže pochutnal na skvelom mäsku, ale jeho pažravosť nepoznala medze. Zjedol mi aj kvet tulipánu. Otvorila oči a hrozne sa rozosmiala. Sadol som sklesnutý na lavicu a začal som plakať.

Jedného dňa prišla hrozne vysmiata z práce. Ja som už spal, ale ona bola taká rozžiarená a vysmiata, že sa ma pokúšala zviesť. Keďže ja nie som z tých, čo tvoria teóriu medziľudských vzťahov a neradia druhým akí majú byť v posteli, zahral som sa na neviniatko. Inými slovami, hneď ako ma začala bozkávať po krku, bolo mi jedno, že sa mi sníva o tom ako jazdia autobusy maďarskej spoločnosti Ikaros v Sydney . Druhým dňom bola sobota a ráno som sa zobudil skôr. Pozeral som sa na ňu. Najprv voňavo, potom usmievavo a keď otvorila oči, hral som sa na hanblivého chlapca. „Ani nevieš akú radosť si mi včera urobil.“ Začala hovoriť. „To preto si bola taká vysmiata, lebo som sa najprv okúpal a potom tou vodou umyl balkón?“ Spýtal som sa tajomne a priblížil k nej. „Ty si prípad.“ Smiala sa. Mala čarovný smiech, ktorý mi bol skvelým komplimentom. Pohladila ma po ušiach, voňala ránom.

„Vieš ku komu si sa vlámal?“ Spýtala sa ma zvedavo.

„K nejakému zvedavému havkovi.“ Začal som tajomným hlasom vysvetľovať.

„Ten havko dostal svalovku, keď ťa naháňal.“ Smiala sa.

„Isteže, ale ja som si skoro rozbil hubu.“ Chrochtal som sa.

„Tie tulipány sú sadom mojej kolegyne.“ Povedala mi po tichu, nespúšťajúc odo mňa oči.

„Ja som vedel, že začínajú zvoniť zvony.“ Začal som.

„Včera prišla do práce úplne rozčúlená, ževraj ju najvprv chlap nedobre uspokojil a ešte jej havko pojedol tulipány a bude mať alergiu.“ Hovorila mi.

„No ja myslím, že ten havko mal alergiu z tých dvoch.“ Nedal som sa.

„Hrozne som sa z toho smiala, keď sa ona čertila a rozčuľovala sa.“ Hovorila mi.

„Si hyena.“ Položil som jej kompliment.

„Konečne sa mi začína páčiť tvoj slovník.“ Usmiala sa.

„Jej drahý už dakomu rozbil hubu?“ Poškeril som sa.

„Hrozne ťa to túži naučiť, lebo ty sa nevieš biť.“ Prezradila mi.

„Vidím, že samopomahujúci komplex sa nestráca.“ Hovoril som.

„Veď, ty si raz bol s ním na pive, že?“ Spýtala sa ma a ja som sa prežehnal.

Celé pivo bolo veľmi sexi. Sedeli sme pri stole, najprv som si objednal Kozla a on do mňa hučal, že iba úbožiaci pijú Kozla a on si dá Gemer. Taktne som mlčal. Potom sme sa začali rozprávať o IT. On hovoril, že nikdy s počítačmi robiť nebude, lebo on je umelecká duša. Vraj on zarába za jeden koncert 80 litrov a tie investuje na lov jeseterov v Rusku. Ja neviem prečo, ale furt keď si na to spomeniem, mám chuť zobrať do ruky Dumasovho Edmonda. Ďalej hovoril, že o počítačoch vie všetko, ale podľa neho len kreténi pracujú s počítačmi. Vraj on sa uspokojí svojim hlasom. Nuž, hlas mal taký príjemný ako nechty na tabuli. Ale hovoril mi o tom, že vo voľných chvíľkach napísal štyri distribúcie linuxu a dokázal napísať Hello world v Jave. (Nechcem veľmi o IT, ale tu si rýpnem. Zaujímalo by ma v čom tie štyri distribúcie písal.) Potom mi začal hovoriť, že on si svoju ženu ulovil. Vraj to, že si ju ulovil, mu dáva právo byť dominantný a majestátny. On čo povie, tá jeho spraví. Potom, že keď on má chuť na sex, ona musí tiež a že keď ona má chuť na sex, chlap vždy chce. Po tomto siahodlhom monológu spustil hurónsky smiech, až sa mu gombíky roztrhali. Ja nechápem čo je na sexe smiešne, možno to, keď si človek fúka počas aktu nos a susedia počúvajú cez dvere. Nuž a po jeho krásnom prejave rozkoše mi ešte hovoril, že som vlastne teoretik a romantik. Perlou dodal, že má modrú krv a že on opovrhuje všetkými vysokoškolákmi, lebo on má titul. Prišiel dokonca na matriku a chcel aby mu zmenili na priezvisko na priezvisko Vikomt alebo aspoň barón. (Veru, baróna sme už tu jedného mali. Tuším sme mu hovorili Danglaris.)

Vrátim sa k rozhovoru s Fialkou.

„Ešte raz mi povieš, aby som s ním išiel na pivo, začnem jesť otravu na potkany.“ Povedal som jej.

„No, tá jeho drahá vkuse má dačo proti tebe. Vraj si submisívny, nevieš nič o živote. A ja vraj neviem variť, že sme hrozné nuly. Pretože sa stravujeme v reštauráciách a nevieme si uvariť ani párky.“ Povedala.

„Vieš, že keď rozprávaš o svojej kolegyni vyzeráš ako Victor Hugo?“ Zasmiali sme sa na tom obaja.

„Ale ona má pravdu.“ Zasmiala sa.

„V čom?“ Šviháckym pohľadom som sa na ňu usmial.

„Predsa v tom, že neviem variť. Nikdy nevarím, vždy cez víkend ideme niekam na obed. A keď budeme mať deti, tak tie pomrú od hladu.“ Hovorila.

„Ale to sú kecy. Obaja sme tak neuveriteľne skvelé osobnosti, že sa vieme o seba postarať. Pozri, máme toho cez týždeň obaja vyše hlavy. Sme radi, keď prídeme večer domov a zhovárame sa o čomkoľvek. Pomaly si odhaľujeme tajomstvá, ktoré sú veľmi osobné. Rastie medzi nami neskutočná dôvera. A cez víkend, keď sa ideme prejsť niekam, čo je na tom, čo robíme? Pýtame si od niekoho peniaze, keď ideme jesť? Ja ti poviem ako to je. Teraz vo všetkej skromnosti. Máš prácu, ktorá ťa baví a si tam šťastná. Máš kopec super ľudí pri sebe, okrem tejto ľompy. A nesmej sa, keď hovorím to slovo. O tom, že aký som chlap ja a aký chlap je to guru, čo mi nadáva do teoretikov a obetí a tých, čo keby do nich kopali, nič by nerobili, to ani nebudem rozoberať. Si veľmi šťastná žena, máš toľko krásnych vecí a vidím ti to na očiach ako sa na mňa usmievaš. Inak by som si predsa nezačal fúkať nos, keď mi tí dvaja rozbili hubu.“ Povedal som.

„A keby som nevarila dokonca života ani pre naše deti?“ Usmiala sa.

„Počuj, keď ešte prídeš s tou kuchyňou, nikdy sa už s tebou nebudem milovať. Dohodneme sa na tom takto. V kuchyni budeš len pred vianocami robiť koláče, ale len preto, aby som ťa pomaly mohol vyzliekať, keď budeš mať ruky v ceste.“ Usmial som sa.

„A myslíš si o mne, že som submisívna?“ Spýtala sa ma.

„Len preto, že nie si hysterická, nie si submisívna. A to, že sme obaja nekonfliktní, neznamená, že sme tí, ktorých keby kopali, nič preto neurobia.“ Usmial som sa na ňu.

„Ty ma rozmaznávaš.“ Usmiala sa na mňa.

„A čo mám s tebou robiť. Nepôjdeme na ryby?“ Pošteklil som ju.

„Ja som sa ale sľúbila kamarátke, že s ňou pôjdem vybrať šaty.“ Začervenala sa.

„Tak sa uvidíme večer, kúp mi niečo pekné.“ Povedal som jej potichu.

A tak sa pomaly obliekala a ja som sa tiež nejako dával dokopy. Keď sme boli oblečení, prišla ku mne, usmiala sa a povedala. „Keď sme už pri tom, asi by sa mi zišlo nejaké nové spodné prádlo, alebo nejaké šaty, ktoré by si vedel rýchlo rozopnúť.“ Rozosmiala sa.

Na rybách bolo skvele, človek sa vyhulákal do nemoty. Prišiel som domov so studenými stehnami, nechytil som nič. Bol som rozčúlený do nepríčetnosti. Našiel som ju v kuchyni, keď tam niečo krájala.

„Je ti voľajako otupno.“ Povedala mi.

„Nechytil som nič.“ Hovoril som a pozeral do zeme.

„Ale ja som dačo chytila, pozri.“ A pozrel som sa na jej nové spodné prádlo. Akosi sa mi chytať chcelo.

Keď sme zaspávali, chytila ma za ruku. „Dnes som na niečo prišla. Máš pravdu, som hrozne rada, že žijem taký život, aký žijem s tebou. Máme sa fakt radi a všetko nám je jedno. Ty si pre mňa neuveriteľný hrdina. Už len tým ako šikovne kľučkuješ, ako myslíš na mňa a nielen to, že mi to povieš, ale ty na mňa skutočne myslíš a si stále tam, kde ťa potrebujem a ja som taká istá. Tá ľompa nemá nič, vie, že na mňa nemá. Hrozne by chcela mať taký život, ale preto je potrebné niečo urobiť. Tak si hladká ego na tom, že ja som horšia v takých tých obyčajných veciach. To je ako s tebou, keď sa ti dakto snaží prirovnať tým spôsobom, že ty si šikovný v počítačoch a nevieš spraviť skriňu. Tak ti dokazuje, že si menej chlap ako on. Ale to vôbec nie je pravda. Si dôležitý a on nie je. A to je ten základný rozdiel. A povedz mi rozprávku.“ A dala mi pusu.

„Ďakujem a nieže ma v noci budeš zlostiť.“A začal som jej hovoriť o pani, ktorá raz na diabetologickom oddelení vrieskala, o tom, že ju nezaujíma jej cukor v krvi s hodnotou 29 a nech si všetci vyserú oko.