Sýty dym kávy

Stromy sa farbia do ľudí. Túžim po zoznamovaní sa so stromami. Čím ďalej, tým viac ma to ťahá zobrať fotoaparát a dokumentovať stromy. Oni nám radi odhaľujú svoje príbehy. Škoda, že nie sme škriatkovia a nepozeráme sa na stromy ich očami. Isto by sme chodievali až dole ku koreňom a rozprávali sa do nocí o tom najtajomnejšom strome. Poznáme ho všetci pod názvom Yggdrasil.  

Vonku je jeseň a neexistuje hádam iné obdobie, kedy by ma to ťahalo viac von ako práve dnes. Keď je vonku jeseň, vzduch piští a vonia niečím tajomným. Mám túžbu vybehnúť do lesa. Tam, kde si šepkajú stromy svoje tajomstvá. Tam, kde nás stromy ochráňujú od zimy. Je to miesto, kde si posadajú do kruhu magické bytosti. Každá z nich donesie dobrotu a rada sa rozdelí. Víly upečú koláč, škriatkovia vytiahnu javorový sirup, trpaslíci ukuchtia medové pivo a blúdičky donesú zatúlané buchty. Duchovia nás ochraňujú od zlých síl a čarodejníci sa na nás pozerajú svojou silnou palicou. Svietia nám svetlušky a oheň, ktorý nikdy nezhasne.

Sedím pri polootvorenom okne, myslím na stromy a škriatkov. V hlave sa mi objavuje nejeden príbeh a rád by som maľoval tú predstavu. Ako si predstavujem maľovanie, myšlienky mi zablúdia k Nimralovi. Zrazu ma pošteklí vôňa vanilkovej kávy a vidím sivý dym kávy, ktorý uniká von oknom. A to mi k jeseni sedí najviac, ten stúpajúci sýty dym z kávy.